Stratené svety zvuku

Stratené svety zvuku

Dr. Michal Smetanka 

Tvorivosť pri „vyrábaní“ a pestrosť vo využívaní zvuku u našich predkov, sa zdá ako bezhraničná a geniálna. Ak by sme dnes chceli detský hudobný nástroj, v internetovom vyhľadávači by sme našli množstvo „zariadení“ na elektronickom princípe, ktoré dokážu vydávať akékoľvek umelé pazvuky, ktorými odchovávame naše deti od narodenia (rôzne samohrajúce hračky, dokonca nočníky), cez predškolský vek (detské varhany, hrajúce hračky), až po školský vek (gitary, varhany, bubny, zväčša však zariadenia, ktoré stlačením gombíka reprodukujú čokoľvek). Nedovolíme si tvrdiť, že sú to veci nezdravé, zbytočné, škodlivé… Radi by sme len poukázali na jednoduchosť, variabilitu a pestrosť predmetov na zvukovom princípe, ktoré využívali deti našich predkov. Vskutku sa jednalo o predmety jedinečné, predovšetkým však procesy otvárajúce dieťaťu (a nielen jemu) úžasné dimenzie, či už po stránke výrobnej, technickej, akustickej, muzikantskej, umeleckej….

V štúdii sa zameriavame na veľmi jednoduchú systematiku a popis detských nástrojov v ľudovej kultúre Slovenska, bez špecifikácie používania v jednotlivých regiónoch, aj keď ich názvy v niektorých prípadoch naznačujú, kde sa vyskytovali predovšetkým. Snažili sme sa o jednoduchú hudobnú terminológiu (pre čitateľnosť aj „nehudobníkov“),  a vytvorenie jednoduchých popisov, ktoré snáď poslúžia ako zdroj inšpirácie i pre dnešok.

Časti:

  1. Detské ľudové zvukové nástroje
  2. Ľudové hudobné nástroje domáckej výroby (často používané deťmi)

 

I.      DETSKÉ  ĽUDOVÉ  ZVUKOVÉ  NÁSTROJE

Skupina detských ľudových zvukových nástrojov je z pohľadu detskej hry skupinou najzaujímavejšou a najpestrejšou. Vychádza z jednoduchého a detskej hravosti prirodzene prislúchajúceho naturelu objavovať, inovovať, tvoriť, využívať… teda pozerať sa na svet a jeho pestrosť „čistými hravými očami“.

Túto skupinu sme si dovolili rozdeliť do troch podskupín, a to:

A. prírodné zdroje zvuku

B. zdroje zvuku pôvodne slúžiace na iný účel

C.    vyrobené ľudové zvukové nástroje

Jednotlivé podskupiny nám slúžia výlučne na jednoduchú a funkčne ilustračnú orientáciu v množstve „predmetov  zvuku“, ktoré detská tvorivosť prirodzene a často využívala pri hrách či už skupinových, alebo individuálnych. V celej skupine sa snažíme vyhýbať pojmu „hudobný nástroj“, keďže  poväčšine tu neide o predmety slúžiace  hudobnej produkcii,  len neodmysliteľne patria k ľudskej činnosti, a teda aj k činnosti detí vo fázach hra a učenie (poznávanie).

Tieto predmety často plnia funkciu signalizačnú, kde svojim spôsobom oznamujú začiatok, priebeh, fázy, koniec hry a podobne. Pre nás však azda najzaujímavejšou funkciou je funkcia poznávacia. Dieťa sa oboznamuje a poznáva zvuk nielen ako výsledok čohosi (akustickej udalosti), ale skúma princíp tvorby zvuku ako takého, objavuje zákonitosti tvorby a vzniku zvuku, tónu… Toto je vstupná brána k pochopeniu systémov, princípov, zákonov; pootvoreniu dverí ku zvuku a hudbe ako najprirodzenejšej ľudskej aktivite. Je úžasné uvedomiť si to, že dieťa (žiaľ zväčša dieťa minulosti) dokáže na základe odpozorovania zvukového javu – napr. šušťania makovice pri zbere inovovať a vytvoriť akúsi archaickú rumbaguľu či maracas… Bežne sa môžeme stretnúť s pojmom „primitívny hudobný nástroj“ (adresovaný práve tejto skupine zdrojov zvuku). Možno však tejto skupine zdrojov však viac prislúcha označenie geniálne produkty detskej zvukovej (i hudobnej) tvorivosti.

A. Prírodné zdroje zvuku

Túto podskupinu tvoria predmety bežne a ľahko dostupné v prírode, teda prirodzenom prostredí dieťaťa. V ňom sa dieťa pohybovalo väčšinu dňa – pasenie kráv, husí, zber lesných plodov, asistovanie pri poľných prácach či prácach v záhrade…, alebo výlučne pri hrách na lúkach, dvoroch, záhumniach, potokoch…

Veľmi často to boli lesné plody (či ich časti), ktoré stačilo len symbolicky upraviť a tak sfunkčniť na pískanie, hvízdanie, šramotenie, šušťanie…,  napr. – počuli ste niekedy nádherný zvuk keď sa v skorú jeseň rytmicky potriasa kmeňom neveľkej osiky?

Drievka – paličky

Dnes ich v Orffovom hudobnom inštrumentári poznáme pod názvom „claves“. Ak sú z bukového (alebo iného tvrdého) dreva, výsledok ťukania nimi o seba môže byť podmaňujúci.

* Princíp narážacích idiofónov

Kamene

Veľmi používaný spôsob detskej rytmizácie najmä pri hrách pri potokoch.

Nejedno dieťa sa zaiste dokázalo zamyslieť nad dôležitosťou akustického prostredia (aj keď mu – rovnako ako mne – bolo jedno že sa to tak volá), keď pri ponorení hlavy pod vodu niekto druhý vzal dva kamene a pod vodou nimi o seba treskol…

* Princíp narážacích idiofónov

Hvizdky

Najčastejšie deťmi využívané prírodné zdroje zvuku.

Na hvizdku stačila škrupina hociktorého tvrdého plodu (orecha, žaluďa, bukvice).

Zvuk vznikne na princípe „hrany“, teda hnaním zvuku (z úst) na ostrú hranu škrupiny.

Hvizdka sa držala medzi prstami (často medzi ukazovákom a prostredníkom jednej ruky), prikladala sa k ústam a šikovnejší hráč dokázal vylúdiť aj viac tónov.

* Princíp hranových aerofónov

Pískadlá

Najbežnejším pískadlom bol list pevnejšej trávy, alebo aj stromu (občas aj čerešňovej, brezovej alebo inej kôry), ktorý sa vložil medzi vzpriamené a spojené palce natiahnutý. Vytváral hranu na ktorej pri fúkaní bolo možné nielen „zapískať“ či imitovať hlas vtáka, ale zahrať aj niekoľko (nie najčistejších) tónov. Veľmi obľúbené,  no aj dospelými používané boli vábničky z tvrdej trávy alebo listov pšenice raže. Zručnejší „vábiči“ ich držali medzi ukazovákom a prostredníkom jednej ruky.

* Princíp jednoplátkových jazýčkových aerofónov

Drnčadlá, hrebienky

Trstina má  pod povrchom  kôry tenkú blanovitú vrstvu. Práve tá sa dala využiť na hranie, keď sa kôra trstiny jemne vyrezala. Ak sa blanka neporušila (zostala v otvore po pozdĺžnom vyrezaní kôry), opreli sa o drnčadlo pery a začalo sa drnčať – tutať, pomocou hlasiviek vydávať zvuk, ktorý bol perami prenesený na membránu a tón nám drnčal (ako keď sa hrá na hrebeni).

* Mirlitonický membranofón 

Dúčelová píšťala

Podobná drnčadlu. Stonka slnečnice (30 – 40 cm) sa odrezala tak, aby na spodku zostal zrast – koleno. V strede stonky sa urobil asi 10 cm zárez (tak ako u drnčadla). Fúkalo sa do horného otvoreného konca (rezonoval zárez tak ako u drnčadla).

* Idiofonický aerofón

Trúbky, perdafki

Najznámejším zdrojom tohto druhu je trúbka – perdafka z púpavy. Stopku stačilo na jednom konci sploštiť (pohrýzť zubami), zasunúť medzi pery a ústami vyvinúť potrebný tlak. Zručný hráč dokázal pri vložení druhého konca do „ozvučnice“ zo spojených dlaní zahrať aj jednoduchú melódiu. „Náročnejší hráči“ dokonca hrali na viaceré perdafki naraz, dolaďovali si ich a spájali do rôznych súzvukov.

Okrem púpavy sa používali aj stopky cibule, podobnej trávy, obilia, trstiny, trubičky zo stiahnutej kôry vŕby.

* Princíp dvojplátkových jazýčkových aerofónov

Piskory, piskadlá

Ak sa trstina, rákosie, stiahnutá kôra, bazová trubička, steblo obilia alebo husie brko na jednej strane narezali (vznikol odstávajúci jazýček), koniec trubičky sa zapchal (zaštupľoval), hoc len jazykom, a trubička sa po koniec vopchala do úst (zovretá medzi pery), pri silnom zovretí pier a vytvoreniu tlaku v lícach zaznel jedinečný zvuk… Piskor z brka bol „najlepší“ z brka krídla, na tupom (uzavretom) konci sa vyrezali dva plátky, ktoré sa stlačili zubami.

* Princíp jednoplátkových jazýčkových aerofónov, v prípade popísaného brkového piskoru –  dvojplátkový

jazýčkový aerofón.

Tento piskor – piskadlo ďalej veľmi často slúžil ako zvukový základ – budič pre trúby, ale napr. aj pre  náročnejšie systémy ako fanfárky, gajdy a gajdice (pozri ďalej)

Trúbky, trúby

Veľmi často si deti pri poľných prácach vyrábali tzv. kukuričné trúbky. Trúbku získali jemným stiahnutím časti kukuričného stebla (stonky), kde  kôra stebla kukurice vyúsťuje do suchého listu. Takáto trúbka buď slúžila  len ako rezonátor (keď bola medzi perami, ale hráč využíval zvuk vlastných hlasiviek), alebo ako corpus zakončený „perdafkou“ z púpavy, nátrubkom (príp. piskadlom). Kukuričná trúbka sa podobne ako perdafka mohla zubami sploštiť – upraviť  (tak fungovala ako dvojplátkový aerofón). Veľmi často deti vyrábali trúby zo stočenej kôry stromov (vŕba, breza, buk),  tieto nástroje sa blížili k pastierskym trúbam či trombite. Od nich bol naozaj len krôčik k výrobe ozajstnej trombity alebo važeckého rohu. Kôrové trúby mohli mať aj tónový otvor (zvyčajne len jeden) a tým sa skutočne približovali k náročnejším nástrojom.

* Princíp náustkových aerofónov (kukuričná trúbka s piskadlom  – jednoplátkový alebo dvojplátkový  jazýčkový aerofón, podľa budiča) 

Pukačky, pukatka, pukalky

Nástrojom ktorý sa používal na hru, signalizáciu jej priebehu, ale aj pri ľudových obradoch a sprievodoch bola pukačka (pukatko, pukalka). Bol to veľmi jednoduchý nástroj vyrobený z kukuričného stebla alebo liesky. Bol to kus stebla zvyčajne dlhý 10 – 30cm, ktorý sa buď z jednej strany alebo dvoch strán narezal (pritom rukoväť zostala neporušená v dĺžke 5 – 10 cm). Mávnutím pukalki narážala narezaná časť (narezané časti) o „telo“ rukoväte a vydala zvuk ako pri plesknutí biča.

Podobne sa dala pukalka jednoducho vyrobiť zložením dvoch latiek a ich plesknutím  o seba.

* Princíp narážacieho idiofón

 Palice, kyjaky, drúčky

Nástroje pre hru, ktoré boli veľmi často používané pri práci (alebo s ňou súviseli). Hrubšími palicami – kyjakmi sa udieralo o zem, alebo tak ako v prípade ostatných – o seba. Využívali ich chlapci  – pastieri. Po stránke estetickej boli veľmi pôsobivé palice obradové, ktoré boli používané pri rôznych príležitostiach na deklamáciu či zdôrazňovanie textu (napr. koledníkmi).

* Princíp búchacích idiofónov

Frungačka

Asi 50 cm dlhá liesková palica sa rozštiepila tak, aby jej konce držali spolu. Do rozštiepeného priestoru sa vložil ploský kameň. Zvuk sa „vyrobil“ rozkrútením palice – frungačky.

* Vírivý aerofón

Húkadlá, frundźafki

Tieto obvyklé detské zdroje zvuku sa vyrábali z rôznych druhov drevených doštičiek (rôznych rozmerov), na ktoré sa priviazal špagát. Tým sa potom doštička vo vzduchu (nad hlavou) roztočila a vydávala húkavý zvuk. Do doštičky sa zvykli navŕtať aj dierky a tak sa zvuk obohatil, zintenzívnil a znásobil.

* Vírivé aerofóny

Hrkálky, hrkadlá, chrastidlá

Túto skupinu tvorí množstvo detských nástrojov – samoznejúcich. Ako prírodné zdroje slúžili suché makovice, hrkálky z orechových škrupiniek či  duté palice (či časti dreva) naplnené drobným kamením alebo skielkami. Pri potriasaní nimi nástroj – zdroj vydával hrkavý, chrastivý zvuk. Zaujímavosťou tejto skupiny je hrkadlo z vysušeného močového mechúra ošípanej, ktorý sa naplnil suchými plodmi alebo kamienkami.

* Princíp natriasacích idiofónov

Gašparek, krehľa, býk

Tento zdroj –zábavku tvoril 5 – 10 cm drevený kužeľ s priečne prevŕtanou dierkou 2 – 4 cm od hrubšej časti. Kužeľ sa postavil špicom do ucha kľúča (alebo podobnej „hranice pohybu“), namotal sa naňho špagát a prudkým trhnutím sa rozkrútil. „Krehľa“ sa dala poháňať aj bičom (batohom) s remienkami.

* Vírivý aerofón

Ťuvik

Na drevenej paličke sa urobí výrez, aby sa doňho dala vložiť tráva (list pšenice, jačmeňa) a potom vyrezaná časť znova vložiť do výrezu na trávu. Fúka sa do medzierky medzi drevom, kde je upevnený napnutý list. Na identickom princípe fungovali aj rôzne  vábničky. Namiesto listu, trávy mohol byť aj pásik tenkej, napnutej kože.

* Jednoplátkový jazýčkový aerofón

Ak hovoríme o prírodných zdrojoch zvuku v súvislosti s detskými hrami, treba spomenúť– Hry na telo.  Obzvlášť deti minulosti boli veľmi vynaliezavé, čo sa týka vymýšľania zvukov pomocou vlastného alebo „spoluhráčovho“ tela, nepochybne aj preto, lebo si svoj „zdroj zvuku“ vždy nosili pri sebe.  Ide o plieskanie o … (rukami o časti tela, prstami o dlaň, prstami o seba), tlieskanie, dupanie, húkanie na zložených rukách (napodobenie zvukov sovy, hrdličky), lúskanie prstami.

Iné zvuky vydávané vďaka hlasivkám (pri hrách často používané mrmlanie, chrčanie, napodobovanie zvukov použitím hlasiviek), vďaka uvoľňovaniu tlaku napnutých pier, či jazyka.

Za všetky „bežné“ by som rád spomenul aspoň jeden veľmi originálny spôsob „hraňa na gamboch, na tromboch“. Hráč pootvoril ústa a pery do polohy „OU“ tak, aby líca zostali napnuté. Potom už stačilo len lyžicou, drievkom alebo prstami udierať o líca a vo vnútri meniť veľkosť – objem ústnej dutiny. Zručný hráč takto bez problémov zahral akúkoľvek pieseň. Princíp membranofóna „na vlastnom tele“

Nesmieme zabudnúť ani na pískanie, hvízdanie, kde za pomoci zubov, pier, prstov, jazyka (podľa druhu pískania, hvízdania) vznikal buď len signál – hvizd, alebo slušná hudobná produkcia (pískanie piesní).

Ozaj, verili by ste, že boli (aj sú) „popiskávači“, ktorí sami bez pomoci dokázali (dokážu) pískať dvojhlasne ??? 

B. Zdroje zvuku pôvodne slúžiace na iný účel

Táto podskupina je takmer identická s 1. podskupinou, čo do princípu fungovania. Podskupiny sme odlíšili len preto, aby sme upozornili, že deti boli schopné na jednej strane tvoriť zvuk pomocou predmetov a vecí nachádzajúcich sa bežne v prírodnom prostredí, ale aj z predmetov a vecí ktoré boli pôvodne určené na iný účel, pričom sa s nimi denne stretávali. Používali ich buď v takej podobe „v akej si ich vypožičali z mamkinho kredenca“, alebo si ich aj ďalej upravovali.

Stručne sme ich rozdelili len pre prehľadnosť (nie je to žiadna klasifikácia). 

Kuchynské riady

Hrnce, lyžice (drevené aj kovové), taniere, hrnčeky… s obľubou používali chlapci i dievčatá pri hrách doma i vonku. Fungovali ako narážacie idiofóny a svojej obľube sa medzi deťmi tešia dodnes.

Fantastickou farbou zvuku oplývajú staré „poctivé“ panvice, ktorými jednoducho môžeme suplovať gong.

Hranie na lyžičkách

bolo a aj dnes je veľmi často virtuóznym perkusionistickým výkonom. (Dve lyžičky sa obrátia vypuklými stranami k sebe, konce rukovätí sa uchytia medzi palec a prostredník jednej ruky tak, aby bol ukazovák medzi rukoväťami a oddeľoval ich. Ruka s lyžičkami sa položila medzi vrch stehna jednej nohy a dlaň druhej ruky. Nárazom ruky s lyžičkou o stehno alebo dlaň do seba lyžičky narazia…)

* Narážací idiofón

Fľaše, zaváracie poháre

Pískanie na „hrdle“ sklenenej fľaše bolo bežnou výbavou každého dedinského chlapca. Ale pomocou fliaš rôzne naplnených vodou (doladených) a udieraním na ne paličkou dokázali na takúto „zvonkohru – fľaškohru“ hrať len „ozajstní majstri“, keďže si musel hráč vedieť fľašu „naladiť“ vodou, usporiadať medzi ostatnými a zahrať… To isté sa dalo vyrobiť so zaváracích pohárov. Na takom istom princípe fungoval „xylofón“ z drúčkov tvrdého dreva ktoré boli povešané na špagátoch vo vzduchu a udieralo sa do nich tvrdou palicou. Ladili sa podľa objemu – zrezávaním drúčka sa získaval vyšší tón.

* Princíp narážacích idiofónov

Poľnohospodárske náčinie

Taktiež veľmi bohaté spektrum zvukov deti ziskávali pomocou vecí a predmetov pôvodne slúžiacich ako poľnohospodárske náčinie. Z tohto náčinia sa vlastne dalo využiť každé. Vybrali sme len tie najzaujímavejšie: podkovy, klince, starú kosu – narážacie idiofóny, ktoré takmer výlučne používali chlapci pri bežných alebo obradných hrách. Ďalej to bol pastiersky bič, batoh, bičisko – trhaný idiofón, nástroj pre zručných chlapcov, zväčša pastierov. Nie je ľahké bič roztočiť nad hlavou a puknúť – prasknuť ním dokonca nie raz ale v pravidelných intervaloch. Bič pozostávajúci z drevenej krátkej rukoväte na ktorej je špagátom upevnený špeciálny spletenec remencov z kože, na ktorých konci je „kitajka“, rozpletený tvrdý špagát, motúz.

Švédska píla

Trený idiofón, ktorý deti nepoužívali často, hlavne pre veľkosť nástroja – drevorubačskej bezrámovej píly. Tá vydávala tón podľa napnutia (jednu rukoväť mal hráč pristúpenú nohou o zem, druhú rukoväť držal v ruke a zároveň pílu rôzne napínal). O hranu píly sa trelo zriedkavo sláčikom (sláčik k husliam či base bol vzácnou vecou), častejšie si hráč vyrobil sláčik z liesky ohnutej do luku a potiahnutej špagátom.

Iné domáce predmety

Vo všeobecnosti platí to isté čo pri poľnohospodárskom náradí ale najmä kuchynskom riade. Deti boli schopné na produkciu zvuku využiť pomaly akýkoľvek predmet ktorý našli. Nádherný a prenikavý zvuk kovadliny a kladiva lákal na hru na kováča… Domáce predmety , vercajg, sersan, náradie si však ľudia veľmi šanovali a tak neradi vídali keď sa s nimi deti hrali. Častokrát sa však podarilo vyrobiť „skutočný nástroj“ ako napr.

Špendlíkový cimbal

Brnkavý idiofón pozostávajúci z doštičky mäkkého dreva a „struniek“ – mohli nimi byť špendlíky, ihly alebo pliešky (napr. kúsky z pružín starých hodín …). Vtlačením „strunky“ do doštičky bolo možné strunku – tón – „cimbal“ vyladiť a tým zahrať aj jednoduchú pesničku.

* Brnkavý idiofón

Rajbačka

Často používaný zdroj, po vlnitom plechu sa prechádzalo nechtami alebo drevenou paličkou. Niekedy sa „hralo“ aj oboma rukami, s dvoma paličkami. Jednou sa drnčalo po plechu, druhou sa rytmicky udieralo o druhú stranu alebo drevený rám.

* Idiofón

Opasky,  remene

Zdroje zvuku podobné plesknutiu biča. Remeň sa preložil napoly, jeho konce sa uchytili do oboch rúk. Keď sa ruky priblížili, steny vo dvoje zloženého remeňa sa vzdialili. Vtedy bolo treba  rukami trhnúť od seba, čím steny remeňa pleskli o seba.

* Narážacie idiofóny

Kľúče

Obľúbený piskáč chlapcov. Staré kľúče mali vo vnútri pozdĺžnu dieru – trubičku. Tú stačilo priložiť k perám a zahrať ako na hrdle fľaše. Prirezávaním  (doladením – dopasovaním) kľúčov alebo podobných trubičiek vznikol jednoduchý detský nástroj (podobný panovej flaute). Na tom istom princípe fungovali aj piskáče z použitých nábojníc.

* Hranový aerofón

Hrebeň

Hrebeň ako zvukový nástroj bol zrejme najobľúbenejším a  najpoužívanejším inštrumentom,  čo sa týka detského muzicírovania. Stačilo naňho priložiť jemný papier alebo pozlátko (to ináč dokázalo napnuté hrať aj bez hrebeňa), ktoré slúžilo ako membrána a priložiť pery. Zvuk hlasiviek sa cez jemne priložené pery prenášal na membránu a tak vznikal známy a zaujímavý,  no v každom prípade deťmi zbožňovaný zvuk. Na hrebeni  „tí šikovnejší“ dokázali  zahrať neuveriteľne virtuózne kúsky.

* Mirlitonický membranofón

Golongáš

Veľmi zaujímavý „cvrlikavý“ zvuk si deti vyrábali tým, že cez obe dve dierky kovového gombíka prevliekli dlhšiu niť, ktorou gombík rýchlo roztočili…

* Vírivý aerofón

C.  Vyrobené ľudové zvukové nástroje

Vrešťadlá

Jednoduché vzduchozvučné „zariadenia“ vydávajúce nepríjemný (pre detskú činnosť však   žiadúci)  zvuk. Vyrábali sa  z tenkého  papiera (10 x 15 cm),  ktorý  sa  zložil  na polovicu. Na  zloženej strane sa nožnicami vystrihli pravidelné obojstranné  ornamenty  (ako vystrihovačka).  Vrešťadlo sa uchytilo medzi ukazovák a prostredník tak, aby do polovice zostali okraje (oproti  vyzdobenej hrane) voľné,  priložili sa zvisle k perám a do štrbiny  medzi  nimi sa silno zadulo.  Vystrihované okraje sa rozkmitali a vydávali vrešťavý zvuk.

* Hranový aerofón 

Hracie škatule, brumčadlo, bruňak

Nástroj – zdroj pozostával z papierovej krabice ktorej vrch tvorila papierová blana s malou dierkou. Cez dierku sa prevliekol špagát (najlepšie konský vlas), priviazal sa na paličku. Spolu s chvením paličky – špagáta sa chvela i papierová hrana.

Ak sa papierová škatuľa prederavila tak že blany boli po oboch stranách (prederavené), potiahnutím špagátu na jednu alebo druhú stranu blany začali „bručať – húkať“. Podobne fungoval i krčah – mliečňak, ktorého ústie bolo potiahnuté napnutou tvrdou kožou. Buď sa koža prederavila malou dierkou, prevliekol sa cez ňu špagát a jeho poťahovaním hrniec húkal (na jednej strane – vo vnútri krčahu bol priviazaný kamienok, aby vťahoval špagát späť do hrnca) , alebo sa do blany urobila väčšia dierka a strčil do nej drevený kolík. Jeho poťahovaním hore – dolu kolík – palica trela o blanu a rozochvievala ju.

* Trecie membranofóny

Kukuričné husličky

Zaujímavý nástroj vyrobený z kukuričnej stonky – hrubého stebla. Vyrežeme na ňom niekoľko plátkov – strún tak, aby boli plátky – struny síce oddelené od stonky, ale nie po okrajoch. Obidva konce musíme nechať prirastené. Struny podložíme kolíčkami z dreva alebo kukurice a ich posúvaním môžeme husličky „ladiť“. Struny sa rozozvučovali kukuričným sláčikom (urobeným tak isto, alebo jednoducho tenkým jemným kukuričným stebielkom).

       *  Trený idiofón

Zubatá doštička, drevená píla

Doštička alebo hranol z tvrdého dreva bol opracovaný tak, aby na hrane vznikli výrezy – zúbky ako na píle. Týmito zúbkami sa potom trelo o ďalšiu dosku alebo kolík z tvrdého dreva. Ak zubatá doštička „stála“ (bola položená tak ,že jej ozubenie bolo položené smerom hore), bolo možné  o zúbky (zárezy) trieť hranu tenkej pružnej doštičky (princíp rapkáča).

* Idiofón

 Kuľaga, palica

Kuľaga – palica bola vlastne identická s prírodnými zdrojmi zvuku – kyjak, palica, drúčik, ibaže bola obohatená o drevené, plechové alebo iné „doplnky“ (poväčšine obruče kruhového , oválneho tvaru), ktoré pri buchnutí o zem alebo potrasení naviac vydávali zvuk, pretože boli na palici voľne uložené. Podobne ako kyjaky… ich používali deti pri pasení a s ním súvisiacich hrách.

* Búchací, natriasaný idiofón 

Prepelička

Pod týmto pekným názvom sa ukrýva zdroj vyrobený zo škrupinky orecha a pružného drievka (alebo pásika pružinového plechu), ktoré bolo uchytené do vnútornej strany polškrupinky drôtikom alebo niťou. Jedna strana drievka sa opierala o škrupinku, druhá strana prečnievala von a v prostriedku bola uchytená. Pri „brnknutí“ na prečnievajúce pružné drievko sa prepelička „rozdrnčala“.

Takúto veľkú prepeličku si deti vyrábali aj zo starých hrncov (namiesto orechovej škrupinky), alebo z iného podobného predmetu.

       * Narážací idiofón

Zvonce

Vzácny majetok pastierov i gazdov na zvukové označovanie zvierat, jedny z najúžasnejších a najpôsobivejších zdrojov zvuku patriacich ku Slovensku tak ako Tatry… Málokto by sa dal deťom so zvoncami len tak hrať a obíjať ich, cez pastiersku sezónu boli zvonce na krkoch ovečiek, kravičiek… po sezóne sa však dávali dole a bolo ich treba ošetriť a zakonzervovať na budúci rok. A tu bol priestor pre deti „nazvoniť sa do sýtosti“. Používali sa tri základné typy zvoncov – plechové, krahulce a najzvukomalebnejšie spiežovce – spižaki – liate zvonce. Pri zadovažovaní zvonca si kupujúci všelijakým overovaním vyberal  tovar len s najčistejším, najhlasnejším a najhutnejším zvukom.

„Majstri hráči“ boli (tak ako pri fľašiach) schopní zoradiť zvonce podľa tónu – „hlasu“ na melódiu spievanej piesne, tvorili tak piesňové zvonkohry.

* Narážacie idiofóny

II. ĽUDOVÉ  HUDOBNÉ  NÁSTROJE  DOMÁCEJ  VÝROBY

často požívané deťmi

I.   Idiofonické

Klepáč

Pozostával z troch drevených častí – rukoväte, doštičky a kladivka. Do doštičky sa vložila rukoväť ktorá cez ňu prečnievala a bolo na ňu pripevnené kladivko ohýbajúce sa v drevenom kolene. Pri pohybe ruky kladivko udieralo po doštičke po obidvoch stranách kolena. „Parádnejšie“ boli klepáče s dvoma kladivkami. Okrem bežného hrania sa a klopkania  klepáče sa používali aj pri obradných hrách. (Dodnes sa používajú aj počas veľkonočných obradov v kostoloch  namiesto zvončekov.)

Rapkáč

Skladá sa z rukoväte ktorej hornú časť tvorí ozubené drevené koliesko (kolmo vsadené na rukoväť alebo priamo vyformované v rukoväti) a pohyblivého ramena nasadeného na rukoväť tak, aby sa mohlo krúživo pohybovať okolo kolieska a aby v jeho prostriedku vyrezaná tenká doštička (pero) pri pohybe trela o ozubenie kolieska. Pri roztočení sa pero – doštička trie a naráža o ozubenie a tak vydáva „rapkavý“ zvuk.

Okrem popísaného jednoduchého rapkáča sa vyrábali aj dvoj – troj rapkáče (2 – 3 ozubené kolieska, 2 – 3 pero – doštičky vyrezané v ramene). Ručné – krúživé rapkáče mali rôzne rozmery (až 50 cm). Existovali aj veľké, pevné rapkáče (statické alebo dokonca mobilné – „fúrikové“), ktoré sa používali namiesto zvonov počas veľkonočných sviatkov. A aj keď ich veľmi často obsluhovali práve deti (miništranti), označiť ich ako detskú hru, zábavku alebo detský hudobný nástroj veľmi nemôžeme.

Chrastidlo

Esteticky zväčša veľmi pekný nástroj. Skladal sa z drevenej rukoväte, na ktorej bola urobená drevená škatuľka. V jej dutine boli kamienky alebo skielka, ktoré v drevenej schránke pri pohybe „chrastili“. Celé chrastidlo bolo zdobené tvarom, vyrezávaním, maľovaním…

 Bunkoš

Bunkošom deti nazývali palicu alebo kyjak, na ktorý boli pripevnené (ponabíjané) kovové pliešky, krúžky alebo retiazky. Tie pri údere či potriasaní chrastili, cvendžali alebo cinkali ako malé činelky. Bunkoš sa okrem bežných hier veľmi často využíval pri obradoch a obchôdzkach (napr. vianočných či fašiangových).

Obušok

Obušok je principiálne totožný s bunkošom, líši sa iba tvarom. Má tvar šable (kosy). Pliešky boli pripevnené k dlhej rukoväti, takže sa obuškom iba potriasalo, prípadne udieralo o iný predmet. Bola to vlastne doska (príp. hranol) na konci s vyrezaným otvorom, cez ktorý sa obušok držal.

Ozembuch

Ozembuchom bola nazývaná dlhšia palica, ktorou sa udieralo o zem. Boli na nej pripevnené pliešky, drevené krúžky a rôzne predmety (zvonček, plechový hrnček),  ktoré sa pri údere rozozvučali. (Bol teda veľmi podobný bunkošu).

Ozembuchom sa však nazývala aj palica ktorá mala v spodnej časti pripevnený bubienok, hrniec, tekvicu, nafúknutý vysušený prasačí močový mechúr (neskôr tamburínu) – skrátka nejaký rezonátor,  a cez ne bola napnutá struna uchytená na oboch koncoch palice. Tá potom pri údere rozrezonovala rezonátor (bubienok), alebo sa na ňu brnkalo, prípadne trelo..

Tvorivosti pri výrobe ozembuchov sa nekládli medze a preto aj bližšia klasifikácia závisí od použitých materiálov, zariadení a ich principiálneho fungovania.

* V prípade ozembucha so strunou a rezonátorom hovoríme už o chordofóne. 

Drumbľa

Jeden z najzvukomalebnejších slovenských idiofónov  (nie však „len slovenský“),  sa  skladá z pevného, hrubšieho, hruškovito zohnutého drôtu a pružného pásika ocele, ktorého jeden koniec je pevne prichytený na spodku „obliny hrušky“ (v prostriedku) a druhý koniec (ku koncu zahnutý) sa voľne pohybuje medzi rovnobežnými „ramenami hrušky“. Drumbľa sa vloží do úst tak, aby sa ramená opierali o zuby. Pritom sa jednou rukou pridržiava a druhou rukou „brnká“ o prečnievajúci pružný pásik. Ústna dutina tu slúži ako rezonančný priestor a jeho úpravami (zväčšením, zmenšením a rôznymi grifmi) sa mení zvuk (tón). „Majstri“ dokázali na drumbli vyludzovať neuveriteľné zvuky, ba dokonca pri tom i brumendom spievať.

  1. Membranofonické

Blízko k membranofonickým nástrojom majú už vyššie spomenuté hracie škatule, brumčadlo, bruňak, drnčadlo a hrebeň. V slovenskom ľudovom hudobnom inštrumentári  tvoria membranofóny len miniatúrnu skupinku (napr. oproti aerofónom). Typickými membranofónmi v inštrumentári sú bubny (jednohlavové, dvojhlavové). Keďže sú dosť cudzie pre slovenský inštrumentár, boli zrejme dosť cudzie aj pre deti. Tie sa s bubnom mohli stretnúť len pri „vybubnovávaní“ obecných oznamov, alebo neskôr pri dychovkách. Asi jediným detským bubnom je plecháč – tzv. detský bubon. Ten má však namiesto membrány (kože) plech alebo tenkú drevenú dosku a tak napriek názvu paradoxne patria k idiofónom. 

  1. III.             Chordofonické

Ak nerátame už vyššie popísaný ozembuch (v prípade, že má rezonátor a strunu), vyložene detským chordofónom v slovenskom ľudovom hudobnom inštrumentári je len Detská citara.

Podobne ako „bežné citary“ – veľké, má rezonančnú skriňu a na nej vodorovnú dosku s výrezom (výrezmi). Na nej sú natiahnuté struny. Po vzore veľkej citary môže mať aj hmatník (tiež uložený na doske) s chromatickým alebo diatonickým ladením.

S ostatnými chordofónmi sa deti síce bežne stretávali (pri muzikantoch či doma, pokiaľ člen rodiny hrával), sami na nich hrávali len zriedkavo, tieto nástroje boli veľmi vzácne aby slúžili na hranie deťom. Tobôž aby ich sami vyrábali (aj keď sme skôr spomenuli kukuričné husličky, išlo o idiofón a s husličkami mal podobný len názov). Ak sa však muzikant talentovanému a nadanému dieťaťu venoval, pri muzike sa dalo stretnúť aj s chlapcom hrajúcim na oktávky, žlobcoky či basičku. 

IV.   Aerofonické

Piskáč

Piskáčmi sa nazývali najčudesnejšie vyzerajúce veci z plechu, na ktorých bolo možné pískať – hvízdať. Stačilo len zohnúť pliešok a bližšie ku koncom (od zhybu) alebo aj doprostriedku navŕtať dierky. Potom už len umne uchytiť (najčastejšie medzi palec a ukazovák, alebo ukazovák a prostredník) a fúkať tak aby prúd vzduchu mohol narážať o otvory (hrany).

Plechová píšťalka, plechová hvizdka

Skladá sa z esovito zahnutého pásika plechu a ďalšieho malého pliešku, ktorý je obtočený okolo konca „esíčka“. Medzi ním a esíčkom je štrbinka do ktorej sa fúka a do jej prostriedku je nasmerovaná „hrana“ – druhý koniec esíčka. Jednoduché zvukové zariadenie s kanálikom a hranou, voľne položené je však bez rezonančného priestoru. Ten sa vytvára tak, že sa priestor okolo pásika (celý okolo hrany) uchytí prstami (medzi palec a ukazovák) a tak kolmo na hranu uzatvorí.

Vŕbové píšťalky

Vŕbové píšťalky niekedy dokázal  vyrobiť  každý „poriadny“ dedinský chlapec a samy o sebe tvoria akýsi základ či vstup k náročnejším aerofonickým systémom. Ich výhodou je ľahká dostupnosť materiálu, materiál je možné ihneď spracovávať a výsledok môže byť dosiahnutý po niekoľkých minútach. Nevýhodou je len ich krátka životnosť ä po vyschnutí materiálu sa zvukový systém mení a znehodnocuje.

Najjednoduchšou vŕbovou píšťalkou je malá vŕbová píšťalka s uzatvoreným koncom.

Po odrezaní vŕbového konárika (najlepšie medzi očkami) sa konárik rukoväťou nožíka oklepával dovtedy, až sa podarilo uvoľniť a oddeliť celistvú trubičku kôry od drievka – pevného materiálu. Preto sa vŕbové píšťalky otĺkali a vyrábali najlepšie v jari, kedy malo drevo najviac miazgy a kôra sa sťahovala jednoduchšie. Asi centimeter od konca kôrovej trubičky sa vyrezalo okienko s hranou a do toho istého konca sa vopchal kolíček z drievka (z ktorého bola predtým kôra stiahnutá). Kolíček sa upravil na dĺžku od konca po začiatok okienka a pozdĺžne sa z neho odrezala triesočka asi ¼ – 1/5  od vrchu smerom k okienku. Druhý – opačný koniec trubičky sa zaštupľoval krátkym klátikom (taktiež z drievka, z ktorého bola predtým kôra stiahnutá) a píšťalka bola hotová …

Na tomto princípe bolo možné vytvárať a vyrábať rôzne píšťalky a rôzne tóny (spájaním rôzne vyladených píšťaliek dokonca súzvuky). Ladenie bolo veľmi jednoduché, stačilo len spodný klátik – štupeľ posúvať dovnútra, čím sa získaval vyšší tón. Touto zákonitosťou inšpirované deti dokázali vyrobiť aj viactónovú píšťalku – vŕbovú píšťalku s pohyblivým piestom. Keď sa totižto spodný klátik ponechal dlhší (tak že dostatočne prečnieval za koniec kôrovej trubičky), jeho pohybom (dovnútra – von) sa predlžoval či skracoval vnútorný priestor , teda „vyrábal“ vyšší či nižší tón, veľmi často aj „nádherné glissando“.

 Vŕbové píšťalky s tónovými otvormi

Principiálne fungovali ako píšťaly s otvoreným koncom. Ich výroba bola podobná s výrobou predošlých píšťaliek, „výrobca“ však musel viacej skúšať a experimentovať so zostrojením hrany a kanálika. Kolíček musel byť uspôsobovaný už podstatne precíznejšie a kanálik musel byť užší a presnejšie smerovaný na hranu. Docielilo sa to jednak uspôsobovaním kolíčka na ktorom sa kanálik formoval, ako aj vrchnej časti kanálika – kôry. Tá sa často formovala jemným pohryzením – sploštením. Ak sa takáto píšťala podarila a hrala bez zakrytia konca, bolo možné do nej nožíkom  „vyvŕtať“ aj dierky. Vŕbové píšťalky mali bežne 1 – 4 dierky – tónové otvory.

Tu sa dostávame už ku „skutočnému nástrojárstvu“,  „skutočným hudobným nástrojom“ a „skutočným tónovým systémom“. Ktoré dieťa totižto dokázalo vyrobiť takúto píšťalku, začalo experimentovať aj s podobnými princípmi pri iných materiáloch, začalo experimentovať s rozmiestňovaním tónových otvorov, aby píšťalka nielen „popiskovala“,  ale napr. dokázala zahrať aj melódiu piesne. Podstatnou je tu však všeobecná detská otázka : „Prečo? Ako?…“ Teda typická konštruktívna detská zvedavosť podnecujúca túžbu po poznaní a pochopení princípu.

Vŕbová koncovka

Pomerne náročný nástroj, nie ani po stránke principiálnej (princíp ako u krátkej píšťalky s otvoreným koncom), ale po stránke výrobnej. Na vŕbovú koncovku bolo potrebné stiahnuť kôru z dlhšieho konárika (napr. 30 cm) a to bez toho aby sa kôra v niektorom mieste neporušila. Kôra sa najčastejšie porušila na miestach kde „vŕba púšťala očká“ a tak bolo potrebné vyberať materiál na ktorom bolo očiek najmenej. Odrezaný konárik sa zvykol ešte dať močiť vo vode, aby sa kôra sťahovala ľahšie. Nevýhodou bolo to, že aj keď sa po dlhom a máloúspešnom sťahovaní kôry nakoniec koncovku vyrobiť podarilo, po krátkom čase kôra vyschla a zvukový systém sa znehodnotil. Životnosť na pár dní sa zabezpečovala tak, že sa koncovka nechala namočená vo vode a vybrala sa iba na čas hrania. Aj tak však dlho „nevydržala“.

Vtáčik

Vtáčikom sa nazývala krátka vŕbová píšťalka s otvoreným koncom. Tá sa vsunula do hrubšej kôrovej trubičky (vyrobenej tak ako na píšťalku) na jednom konci zaštupľovanej. Píšťalka sa do trubičky vsunula tak, aby na seba boli kolmé. Trubička stála vertikálne (zaštupľovaním dole) a naliala sa do nej voda. Pri hraní – pískaní tlak na koniec píšťalky spôsoboval vírenie vody a teda vydávanie „bublavého“ tónu (ako vtáčik).

Všetky popísané typy píšťal bolo možné urobiť aj z iných materiálov, čo, pravda, vyžadovalo už lepšiu zručnosť, nástrojové vybavenie, ale hlavne čakanie na „vyzretie materiálu“. Ak výrobca chcel, aby mu nástroj slúžil nielen niekoľko hodín, musel pracovať s materiálom dostatočne odležaným – suchým. Tu sa už ale dostávame znova o úroveň vyššie a teda z pohľadu detskej hry – výroby od vyrábania si zdroja zvuku či nástroja k využívaniu nástroja zhotoveného niekým iným. Môžeme však tvrdiť, že niektoré náročnejšie hudobné nástroje (aerofóny) dokázali vyrobiť aj „staršie“ deti.

Kostené píšťaly

 Vábce

V terminológii často zamieňané s vábničkami či vábnicami. Ide o krátke kostené píšťalky ( 5 – 10 cm). Vyrábali sa z kostí oviec, kôz alebo ošípaných. Kosť sa odrezala tak, aby vznikla čo najdlhšia a najhomogénnejšia trubica z ktorej sa vyvarila, vybrala (alebo v mravenisku dala vyčistiť) dreň s pozostatkami mäkkého organického materiálu.

Píšťalka nemala klátik s kanálikom, vyvŕtalo sa na nej len polkruhovité okienko (hlásnička) a dovnútra sa strčil jazyk tak, aby vytvoril kanálik pre vzduch smerovaný na hranu. Vábec mohol mať aj tónové otvory, zväčša 1 – 2.

Kostená píšťalka

Z materiálu kosti sa dali vyrábať píšťaly ako z iného materiálu, nástroj bol však limitovaný dĺžkou. Najznámejšími kostenými píšťalami boli tzv. handrárske píšťaly ktoré používali zberači handier, predavači košov, ale aj pastieri a iní. Nevýhodou píšťal bol malý tónový rozsah a ťažko opracovateľný materiál kosti, výhodou však dlhá životnosť a jedinečný zvláštny ostrý zvuk. Handrárska píšťala v typickej podobe mala tri dierky, jednu blízko okienka a dve na druhej strane. Píšťala mala klátik s kanálikom (niektoré však ako vábec nie) a v dolnej časti pri konci vyvŕtanú malú dieročku s prevlečeným motúzom, aby sa dala zavesiť na krk.

Jarmočné píšťaly

Pod týmto názvom poznáme viacero typov píšťal, ktorých názov – „jarmočná“ vychádza z toho že sa ponúkali a predávali na jarmokoch, odpustoch a všade tam kde sa zhromažďoval väčší počet ľudí. Píšťalka bola veľmi vhodným (a vzácnym) darom, ktorým otec obdaroval syna po príchode z „jurmarku“, keď sa mu napr. podarilo niečo predať .

Cukríkové píšťalky

K jarmočným píšťalám sme priradili aj cukríkové píšťalky na lízanie vyrábané z cukrovej melasy. Boli to krátke hranové píšťaly s uzavretým koncom (dokedy sa nezlízali), alebo neskôr dokonca s pohyblivým piestikom (tak ako u vŕbových píšťal).

Jarmočná šesťdierková píšťala

Najtypickejšia a najrozšírenejšia z jarmočných píšťal. Tak ako ostatné jarmočné píšťaly bola vysústružená z rôznych druhov drevín (pre ľahkosť opracovania na drevenej tokárni sa často využívalo nekvalitné mäkké drevo z ihličnatých stromov) a pri sústružení sa na nej ponechali voľné drevené sústružené prstence (pre „parádu“ ale aj chrastenie). Mala šesť tónových otvorov, na jej vyladenie sa však nekládol dôraz. Dierky sa zväčša nevŕtali, ale priamo do trubice vypaľovali hrubým rozpáleným drôtom. Aj keď máloktorá ako – tak ladila, jednoduchšia pieseň sa na nej predsa len dala zahrať a medzi deťmi sa tešila obrovskej obľube. (Dodnes sa zachovala tradícia ich výroby v Zborove pri Bardejove a zborovské píšťaly vraj aj najlepšie ladili).

Ostatné jarmočné píšťaly

Tu by sme radi spomenuli aspoň trojdierkovú  a dvojdierkovú jednoručku. Tak ako spomenuté šesťdierkové, aj tieto boli sústružené, málokedy však mali drevené prstence. Mali dĺžku 10 – 20 cm. Spravidla neslúžili na hranie, ale len na ozdobu a popiskovanie (napr. na veľkú noc). Jarmočné píšťaly mohli mať samozrejme rôzny počet dierok, rôznu výzdobu, dĺžku… Spomenuli sme však tie najbežnejšie a najpoužívanejšie. Na jarmokoch sa dali kúpiť aj píšťalky – vtáčiky ako boli popísané vyššie pri vŕbových píšťalách. Tie „kupenské“ boli však omnoho „parádnejšie“, poväčšine boli hlinené a nie výnimočne aj maľované. 

Vábničky

Slúžili na vábenie vtáctva, ako aj na imitáciu vtáčieho spevu, teda ako bežné píšťalky (nie na hranie melódie, skôr signálu). Boli to krátke asi 4 – 8 cm dlhé píšťalky so zatvoreným koncom. Robili sa do dreva a to tak, že sa drevo celkom neprevŕtalo a kolíček sa nahlobil k okienku z otvorenej, vyvŕtanej strany. Píšťalky mali poväčšine jednu dierku (niekedy však aj 2 – 3).

Zvieracie rohy

V predošlej časti (trúbky, rohy – prírodné zvukové nástroje)  sme už popísali princípy jednoduchých náustkových aerofónov. Na ich princípe fungujú aj trúbky a trúby zo zvieracích rohov, najmä z dobytka. Takéto trúby používali buď pastieri (signalizovali odchod na pašu a príchod z paše), alebo vartáši, hlásnici. Náustok bol vpracovaný buď priamo do rohoviny trúby, alebo sa vyrobil z dreva (často smrekového). V neskoršom období bol do rohoviny len vyvŕtaný otvor a vsadený kovový, továrensky vyrobený náustok. Okrem vydávania signálov bolo možné na rohu (ak mal dostatočnú dĺžku) aj vcelku slušne zahrať.

Jednoduché bezdierkové píšťaly

Do tejto skupiny sme zaradili píšťaly bez tónových otvorov, ktoré fungujú na princípe „prefukovania do alikvót“ , teda využívania vyšších harmonických (tzv. alikvótnych, alebo čiastkových) tónov. Majú len jeden tón, ktorý sa však vhodnou technikou prefukovania dá deliť na menšie časti, čím môžeme (kombináciou prefukovania a odkrývania – zakrývania spodného otvoru) využívať pri hre pomerne slušný rad tónov.  Pre nás je to však skupina, pretože jednoduché bezdierkové píšťaly vyrábali a používali aj deti, keďže sa veľmi podstatná vyrábali z jednoduchých a ľahkodostupných materiálov (bez náročného opracovania).

Lupštik, hlupštik

Bezdierková píšťala vyrábaná zo stonky divej rasce. Koncom leta, keď bylina zosychá, sa od zeme odrezala stonka podľa možnosti čo najrovnejšia (neporušená), dlhá 30 – 50 cm.  Vrch budúcej píšťaly (ináč časť stebla od zeme) sa ostrým nožíkom zrezal šikmo (v 50 – 60 stupňovom uhle). Táto „šikmina potom slúžila ako hrana, ktorú si hráč vložil medzi pery tak, aby zakryl spodnú časť (pod hranou) a prúd vzduchu pomedzi pery smeroval čo najpresnejšie na hranu. (Spôsob hry popísaný vyššie.)

Na rovnakom princípe si „výrobcovia“ zostrojovali nástroje z cínových alebo iných kovových trubiek. Stačilo len zrezať hranu a vedieť fúkať. (Mali sme možnosť vidieť hrať dokonca na  gumenej hadici.) 

Ďahýľová píšťala

Bezdierková píšťala vyrábaná z ďahýľa, konskej rasce (trebuľky lesnej), dĺžky okolo 50 cm. Vrch sa podobne ako pri lupštíku zrezal (v 60 stupňovom uhle) a asi 2 cm od vrchného konca sa nožíkom vyrezalo okienko (hlásnička) a mierne opracovala hrana. Do steny medzi začiatkom okienka a koncom píšťaly sa vyrezal kanálik tvaru V. Perami a jazykom bolo potrebné zabezpečiť prívod prúdu vzduchu na hranu, spodná pera a jazyk teda vytvárali spodok a zrezaná časť ďahýľa s výrezom po okienko vrch kanálika. Spôsob hry ako v prípade lupštíka.

 Kosáčik

Kosáčik je konštrukčne nástrojom identickým s ďahýľovou píšťalou. Rozdiel je len v použitých materiáloch, kosáčik sa vyrábal z bazového dreva, mohol byť teda aj o niečo dlhší. (Rovnako aj vnútorný priemer bol väčší.)

Kosáčik sa niekedy z bezdierkovej píšťaly „zmenil“ na šesťdierkovú píšťalu, experimentovaním s rozmiestňovaním (u skúsených výrobcov samozrejme pevným rozmiestňovaním) tónových otvorov.

Koncovka, podolka, rífová píšťala, goralská píšťala, piscolka…

Toto všetko sú názvy pre bezdierkové píšťaly, ktoré sa odlišujú len v detailoch výroby používaných materiáloch… Spoločný majú princíp ako aj to, že sa vyrábali z dreva. Poväčšine išlo  o drevo vyzreté, odležané, dostatočne suché. Boli však aj prípady kedy sa robili „nasurovo“ z čerstvého materiálu a potom sa máčali vo vode (ako v prípade vŕbovej koncovky). Vyrábali sa buď vŕtaním alebo prepaľovaním, niektoré štiepaním (drevo sa pozdĺžne narezalo, roztrhlo – rozštiepilo na dve polovice, zvnútra oblým nožom vyhĺbilo a spojilo späť motúzom alebo kôrou). Vnútro bolo u niektorých kónické, u niektorých cylindrické. Dobrú koncovku však dokázal vyrobiť už len skutočný majster. Podobne ako pri kosáčiku aj pri koncovke sa niekedy nástroj „obohatil“ o tri dierky a tak z koncovky vznikla trojdierková jednoručka (malá fujarka, fičúrska píšťala).

 Okarína

Okarína je hranovým aerofónom s uzavretým koncom, vyrábala sa najmä z hliny, zriedkavejšie aj z dreva či rohoviny. Keďže jej  výroba je pomerne náročná, nedá sa predpokladať, aby ju vyrábali čo aj šikovnejšie deti.

V systematike slovenského ľudového hudobného inštrumentára nájdeme množstvo hudobných nástrojov a je zrejmé, že ho využívali nadané deti rovnako, ako dospelí muzikanti. Keďže sa však nejedná o nástroje, ktoré by si deti zhotovovali sami (viď napr. okarína, gajdica a pod.), alebo hranie na nich bolo úplne bežnou súčasťou detského sveta, ďalej sa nimi nezaoberáme. Dovolíme si tvrdiť, že najväčšiu skupinu z tých hudobných nástrojov „dospelých“ na ktoré hrávali deti najviac, tvoria aerofóny a to preto, že boli pre každého najdostupnejšie.

Je to priam pôžitok vidieť a počuť nejakého malého chlapca hrať  na píšťale, gajdici, či len obyčajnej vrbovej píšťalke, ktorej zhotovenie donedávna patrilo k základným zručnostiam každého poriadneho chlapca.

Na záver

Pamätám  sa, ako môj starý otec hovoril o svojom najobľúbenejšom nástroji, ktorý mu ešte ako malému chlapcovi jeho otec raz doniesol z jurmarku – bola to  ústna harmonika – u nás Sotákov na Zemplíne „trombetka“ (tromba – pera), či „orgonky“…,  to bolo muziky, taká malá „mašinka“ a toľko hrania… starý otec na nej dokonca celý život hral naopak…

Aj ja mám ústnu harmoniku veľmi rád. Len mi niekedy príde ľúto, že takéto „továrenské“ nástroje, ktoré si človek nevedel doma vyrobiť „na kolene“ postupne vytlačili tie, ktoré si doma zhotovovali deti. Z nich sa často vyprofilovali tí najúžasnejší výrobcovia, interpreti a nositelia našej tradičnej kultúry. Nezabúdajme na nich. Bez nich by sme neboli dedičmi takej jedinečnej a úžasnej kultúry.